8. Piece of my heart

http://www.youtube.com/watch?v=8v_4O44sfjM&ob=av2e

Odtrhla som sa od toho chlapca a uslzená som sa otočila, pohľadom hľadajúc Harryho. Ten práve vychádzal z kuchyne a spoza rohu niečo vravel. „Lili? Mám tu pre teba prekvapenie.“ So smiechom vyšiel, no hneď ako ma zbadal, úsmev na tvári mu zamrzol. Nemala som chuť nikomu nič vysvetľovať. Rozbehla som sa hore schodmi a stále som nemohla prestať plakať. Tak strašne to bolí. Vbehla som do hosťovskej izby (zatiaľ mojej, kým sú všetci preč), sadla som si na posteľ, pustila som si hudbu a snažila som sa urovnať si všetky myšlienky.

5.4. 21:50
Počula som ako sa otvorili dvere, no neotočila som sa k ním. „Môžem?“ Povedal smutne Harry. „Chcem byť sama.“ Protestovala som. „Vieš, Niall mal problémy v Anglicku a nemal kam ísť, tak som mu ponúkol, nech príde sem. Tvoja mama o tom vie. Nečakal som že ťa to tak vezme.“ Sadol si ku mne na posteľ a pozerala sa na mňa tými krásnymi prenikavými očami. „Nie o to nejde. Môj kamarát Lukáš...“ Nedokázala som to povedať. Rozplakala som sa ešte viac. Harry sa na mňa díval a hladil mi chrbát. „On...on...zomrel. Mal rakovinu a nikomu o tom nepovedal. Stále tomu nemôžem uveriť.“ Tvár som si skryla dlaňami. Harry ma silno objal. „To prejde, teraz mu je určite dobre a myslím, že by nechcel aby si plakala.“ Pošepkal mi do ucha. „No tak, usmej sa.“ Milo sa na mňa pozrel. „Najviac ma mrzí, že mi o tom nepovedal.“ „Nechcel ti ublížiť.“ „Teraz chcem byť sama. Prosím povedz Niallovi, že mi nie je dobre. A... ďakujem.“ Snažila som sa na neho usmiať, no moc mi to nešlo. „Fajn“, pousmial sa a odišiel z izby.
Celý deň som chodila po dome ako múmia. Bolo mi strašne ľúto Nialla. Určite sa tešil, že sa tu budeme zabávať, ale čo už. Myslím že to pochopil a vie ako sa cítim. Hneď ako sme sa zvítali, mala som pocit že ho poznám už večnosť. Je to skvelý chlapec. Keď som bola v sprche, počula som že sa dole niečo deje. Keď som prišla do obývačky, uvidela som tam 4 pizze. „Vau.“ Vyšlo zo mňa. Obaja sa na mňa usmiali. Ešte by som rada vedela, odkiaľ majú číslo na dovoz. Ale nechala som to tak, bola som hladná.
Keď sme spolu jedli, obaja sa ma snažili rozveseliť. Vlastne nie len vtedy ale celý deň. Celkom sa im to aj darilo. Spievali sme si na terase pesničky. Myslela som pri tom na Lukáša. Na tie krásne ale aj ťažšie chvíle. Hrnuli sa mi pri tom slzy do očí.
Ach obaja majú také nádherné hlasy. Niall sedel vedľa mňa a hral na gitare. Pieseň WMYB som si spievala s nimi. Obaja sa čudovali. Nevedia, že som ich kedysi milovala a ani im to nemienim hovoriť. Proste som len mala chuť spievať. Ja viem tiež hrať na gitare, ale nie moc dobre. Tak som si u Nialla vybavila lekcie. On s radosťou prikývol. Vraj ma musí naučiť songy od nich.
„Lili? A kedy bude pohreb?“ Spýtal sa m Niall, keď sme išli dnu. „Zajtra o 11:30.“ Povedala som smutno a pretrela som si dlaňou oči. „Tak my pôjdeme s tebou.“ Pousmial sa a Harry tiež prikývol. „Nie! To určite od vás nemôžem chcieť. Čo ak vás tam niekto spozná?!“ Hneď som namietala. „Nespoznajú, neboj sa.“ Žmurkol na mňa Niall. Vtedy som ich silno objala. Potom sa už Niall išiel konečne vybaliť. Zvyšok dňa sme boli doma.

6.4 20:10
Ráno som vstala ako prvá. Nechápem to. Keď musím ísť do školy, tak ledva vyleziem z postele a keď mám voľno, som o šiestej fit. Obliekla som si športové oblečenie a potichu som opustila dom. Išla som si zabehať. Už mi to aj chýbalo. Dobehla som na lúku a zastala som na mieste kde sme predtým s Harrym ležali, bolo to neskutočne krásne. Podvedome som sa usmievala. Cesta späť nebola až taká dlhá, no keď som prišla, chlapci už boli hore. Boli v neskutočne vtipnej situácii. Harry si upravoval vlasy, ako to vie len on, a Niall práve stál pred chladničkou a niečo v nej hľadal. Ja som sa začala hneď smiať. Nechápali o čo ide, no keď sa na seba pozreli hneď im to došlo. Niall sa rozosmial a Harry na neho hodil prísny pohľad „ No a čo každý je nejaký!“ Zasmial sa aj on. „No čo vy dvaja zmätkovia, myslela som že keď prídem, tak už budú raňajky hotové. Vidím že tu musím robiť všetko ja.“ „Keby bolo z čoho, tak tie raňajky spravíme.“ Zaškeril sa Harry.

Bola som strašne rada, že tu boli chalani. Myslím, že ak by som bol dom sama, tak by som prerevla celý deň. Stačilo mi, že pri mne chvíľu neboli a už som myslela na Lukáša a len ťažko som dokázala potlačiť slzy. Preto som šťastná, že mi robia spoločnosť.
Bolo asi 10:30 a ja som sa začala chystať. Zo sebou som si vzala len vreckovky. Chalani si obaja obliekli čierne obleky a čakali ma v chodbe. Spolu sme sa taxíkom doviezli až n miesto. "Čo ak vás tam naozaj niekto spozná?" Neisto som na nich pozrela. "Neboj sa." Odvetil Harry. Stáli sme za všetkými ľuďmi, až úplne vzadu. Keď som videla jeho najbližších, bolo mi to ľúto. Prečo sa musia diať takéto veci? Rakvu už spúšťali do jamy a ja som to už nezvládla.

Veľmi som sa rozplakala. Zo zadu ma objal Harry. Keď som sa obzrela, v Niallových a Harryho očiach som uvidela slzy. Bolo to veľmi dojímavé. Plakali , aj keď toho chlapca vôbec nepoznali.
Keď sme už odchádzali, uvidela som partiu deciek zo školy. Nechcela som na chlapcov upútavať pozornosť, tak sme ich leb obišli. Jedno dievča sa za nami rozbehlo. "Vy...vy dvaja..." Pozrela na nich prekvapene. "Áno, áno sme to my." Prerušil ju Niall. "dáte mi autogram?" Spýtala sa dotieravo. "Prepáč ale tu sa to nehodí a nechceme upútavať pozornosť." "Hmm..." Vyliezlo z nej povrchne. "A ty tu čo s nimi robíš?" Pozrela povýšene na mňa. "To nech ťa netrápi a daj si odpal". Povedala som jej. Ona ib prevrátila očami a odišla preč.