Bolesť hlavy sa už vážne nedala vydržať. Ospravedlnila som sa, že mi je nevoľno a vstala som od stola s tým, že si pôjdem ľahnúť. Samozrejme nezaobišlo sa to bez trápnej pripomienky od Zayna: „Zaltíčka, nebodaj ste si nedali pozor, pretože ranné nevoľnosti sú príznakom....“ „Dali“ skočil mu do reči Niall. Ja som už kráčala po schodoch smerom do izby. Sakra! Niall im na 100 percent potvrdí, že som sa s ním vyspala! Bože môj pomôž mi! Teraz všetci budú mať hlúpe pripomienky. A čo vlastne Harry? Ako na to zareaguje?
Ľahla som si do postele, a už nejakú tú chvíľu si zapisujem do denníka, všetko čo sa udialo. Bolo toho naozaj veľa.
Au! Hlavu mi ide roztrhnúť. Už sa to vážne nedá vydržať, som rozhodnutá si ísť pre tabletku a prejsť tými miestami hrôzy a strápnenia.
Niall:
12.5. 17:00
Už štyri hodiny sedím v nemocnici na chodbe pred tvojou izbou. Snažím sa aby moje slzy nekvapkali na tvoj denník. Možno sa budeš čudovať prečo ti píšem do denníka, ale keďže ty sama nemôžeš, tak som chcel zapísať všetko čo sa stalo.
Téma o nás dvoch sa pred chvíľou chvalabohu uzavrela príchodom mladomanželov. Práve si schádzala dole po schodoch a všetky pohľady vrátane môjho sa na teba upriamili. Usmial som sa na teba, ale zvážnel som, keď som videl tvoj rozrušený výraz. Ostala si stáť v chodbe a oprela si sa o stenu. Mišo a Gemma sa postavili od stola, aby sa s tebou zvítali. V tom momente všetkým úsmevy na tvárach zamrzli. Spadla si na zem. Vyskočil som zo stoličky a bežal k tebe. Ostatní ma ihneď nasledovali. Svet sa pre mňa zastavil. Neviem či som v tej chvíli vôbec dýchal. Kľakol som si k tebe a chytil ti hlavu. Všetci stáli okolo nás a kričali na teba. Nereagovala si. Bol som preľaknutý. Počul som veľa hlasov. Jeden z nich (myslím že Harryho) volal záchranku. Cítil som slzy na mojich lícach.
Po pár minútach, ktoré boli najdlhšími v mojom živote, prišla sanitka. Chcel som ísť s tebou, ale nechceli tam nikoho. Vyšiel som do tvojej izby, aby som ti vzal nejaké tvoje veci. Na posteli ležal otvorený denník. Postavil som sa k nemu a prečítal poslednú vetu: „Už sa to vážne nedá vydržať, som rozhodnutá si ísť pre tabletku a prejsť tými miestami hrôzy a strápnenia.“ Na sekundu som zavrel oči a myslel na teba. Otočil som sa a vzal ti zo skrine pyžamo a mikinu. Pohľadom som znova zakopol o denník. Zobral som ho z postele, zavrel ho a odišiel z izby.
Previezli ťa do nemocnice. My sme išli autom. Celú cestu nikto nepovedal ani hlásku. Všetci iba sedeli a mlčky sa pozerali von oknami. Prišli sme do nemocnice a po štyroch hodinách čakania pred tvojou izbou vyšiel doktor. Všetci sme zbystreli. „Je to vážnejšie ako sme si mysleli!“
