15. Goodbey

I don´t believe!“ vykríkol Harold. „Čo to urobila?“ Bolo mi ho ľúto. Videla som mu na očiach zlosť a nenávisť. Po chvíli si začal nadávať. „To je v poriadku“ ukľudňoval ho Niall. Chcela som ho objať, ale bála som sa toho, že by nás uvideli. Bol by ďalší škandál. „Dá sa prejsť inou cestou?“ spýtal sa Harold a stál tam bezmocne. „Samozrejme“, žmurkla som na nich. „Len to bude dlhšie trvať.“ Pokračovala som. „Tak poďme!“ zahlásil Niall. Cesta nám trvalá asi trištvrte hodiny. Museli sme sa vrátiť odkiaľ sme prišli a potom ísť smerom na lúku. Tam, kde mi dal Harold prvú a aj poslednú pusu. Bola to prechádzka spomienok. Myslím, že aj on nad tým rozmýšľal. Chalani boli stále zarazení a celú cestu skoro nič nehovorili. Mala som dosť času na rozmýšľanie. Ach ako mi to bude chýbať, keď tu nebudú. Nebudem sa mať s kým smiať, objať sa a porozprávať sa. Budú tu takmer ešte týždeň, treba si to užiť!

Konečne sme už prišli na našu záhradu. Som aj celkom rada, že máme toľko stromov. Nebolo nás aspoň vidieť. Celý predný dvor bol preplnený otravnými novinármi. Do domu sme vošli cez pivničné dvere. Nikto nás nevidel. Vtedy som mala chuť Zuzu zabiť. Všetko pokazila! Až po pol hodine, som uvidela aspoň malý úsmev na ich tvárach. Vyšli sme na poschodie. Tam nás už všetci čakali. „Musíme odísť. Prosím ťa Gemma, choď zistiť kedy ide lietadlo. Najlepšie by bolo v noci.“ Povedal Harold. Všetci okrem mňa s ním súhlasili. V mysli mi lietalo milión myšlienok. Teraz? Keď si s nimi začínam rozumieť, teda s Haroldom? Nie, prosím! Všetko sa musí pokaziť v tom najlepšom! Mišo s Gemmou sa išli pozrieť na odchody lietadiel a mama a Anne išli pomáhať s balením chalanom. Ja som tam len tak stála a rozmýšľala. Aj tak by museli odísť. Nebolo by to dobré, keby ostali. Veď ich nevidím naposledy. Tĺkla som si do hlavy. Ale aspoň Gemma s jej mamou tu ostanú.

05:43Keď už sa dobalili, kufre si položili na chodbu. Lietadlo im odchádza o 6 ráno. Takže odtiaľto odídu okolo pol štvrtej. Nedokázala som sa nimi rozprávať. Len som sedela na sedačke, keď sa ma Niall spýtal, či sin nepustíme Wooliho. Presne toto mi bude chýbať! Prisadol s k nám aj Harry. Na túto rozprávku budem mať neskutočne krásne spomienky, premietalo mi hlavou. Mišo s Gemmou niečo riešili s rodičmi, keď zrazu vošli do obývačky. „Keďže obaja ráno odídete, musíme sa nejako rozlúčiť!“ začala Gemma. „S našimi sme sa rozhodli, že tu spravíme malú párty.“ Usmial sa Mišo. „Rodičia tu nebudú dlho, lebo isto budú chcieť ísť spať. Ale to iba pod podmienkou, že keď budete odchádzať, tak ich zobudíte.“ Žmurkla Gemma. Všetci sme z toho boli nadšený. Začalo sa chystanie. Sedačku chalani premiestnili z obývačky do chodby a ja som zatiaľ s Gemmou urobila drinky a niečo na zahryznutie. Keď zapadlo slnko začala sa zábava. Pozastierali sme žalúzie a pustili hudbu. Do nejakej pol dvanástej s nami tancovali aj rodičia. Bolo úžasné. Chceli väčšinu pomalé a romantické piesne. Každý púšťal čo chcel. Potom si Harry sadol k notebooku, stíšil hudbu a začal: „Túto pesničku chcem venovať všetkým mamám, najlepším osobám na svete. Výber som nechal na mojej mamine, ktorá má túto pieseň strašne rada.“ Začali hrať prvé tóny piesne http://www.youtube.com/watch?v=AVi4PUx8bXk a všetci sme mali slzy v očiach. Harry podišiel k Anne a poprosil ju o tanec. Mišo zobral moju mamu a Gemma otca. Zostala som už len ja a Niall. Pozreli sme sa na seba. Niall sa hneď postavil a podal mi ruku. Celý tanec som mala ruky na jeho ramenách a on ma držal za pás. Obaja sme mlčali, keď zrazu začal potichu spievať:
Feel your breath on my face
Your body close to me
Can't look in your eyes
You're out of my league
Just a fool to believe
(Just a fool to believe)
She's like the wind

*Cítim Tvoj dych na mojej tvári
Tvoje telo blízko mňa
Nemôžem sa pozrieť do Tvojich očí
Si preč z mojej ligy
Len blázon by uveril
(Jen blázon by uveril)
Ona je ako vietor *

O môj bože! Bola som úplne mimo. Nedokázalo som nič povedať. Bolo to krásne, no po tejto pesničke nás už rodičia opustili. Zostali sme len my, mladí. Púšťali sme už väčšinou tie rýchlejšie piesne. Bláznili sme, smiali sme sa, jedli sme, pili sme. No ja ani nie, keďže ešte nemám 18 a chalani tiež, pretože pôjdu lietadlom. Najviac toho vypil Mišo. Keď sa začal vankúšová vojna, bolo najviac kriku. Vtedy sme si mysleli, že nás už naši pôjdu upozorniť, ale boli akýsi znášanlivý. Zabávali sme sa dovtedy, kým neodbilo pol štvrtej. Začalo lúčenie. Práve to som nechcela. Zobudili sme rodičov a všetci sme sa vyobjímali. Ledva som udržala slzy. Keď ich už oco išiel zaviesť na letisko, Gemma s Mišom nám všetkým dali nejaké obálky so srdiečkami na vrchu. Bolo mi hneď jasné, že sú to pozvánka na svadbu. Vraj nám ich mienili dať neskôr, no chlapci odchádzajú a chceli nám ich dať naraz. Moc som sa tomu nevenovala. Myslela som na to, čo tu budem robiť bez chlapcov. Tí už sedeli v aute a kývali nám spoza okien. Keď zašli za roh vošli sme späť do domu. Až tam som si otvorila tú obálku. Pozvánka v nej bola krásna. Na vrchu boli napísané mená s textom a pod tým krásne motto: „Milujem život, pretože mi dal teba. Milujem teba, pretože si môj život.“ „To je nádherné! Takže 12.5. už budete svoji.“ Zodvihla som zrak a pozrela som sa na Gemmu. „Nuž vyzerá to tak.“ Zasmiala sa. Mišo už bol asi na záchode, pretože mu prišlo zle, ani sa nečudujem, tak sme s Gemmou začali chystať náš plán „pomsta“.