24. After all...

Spolu s Anne som nastúpila do lietadla a usadili sme sa na svojich miestach. Lucas bol asi dve sedadlá pred nami. Keď konečne všetci nastúpili, a lietadlo sa začalo hýbať, bola som trochu nepokojná. Pozrela som na Lucasa. Ten sa ako na zavolanie ku mne otočil a povzbudil ma pohľadom. Vtom sa ku mne otočila aj Anne a chvíľu sa na mňa dívala. Keď si to Lucas všimol, hneď sa otočil späť. „Vidíš toho chlapca pred nami?“ Povedala mi potichu. „Ten v tej čiapke?“ Len som dúfala, že nás neprekukla. „Áno.“ „Čo s ním? Kto to je?“ „Býva trochu ďalej od nás, no každý ho už pozná.“ „Ako to?“ Bola som zvedavá, čo mi chce o Lucasovi povedať. „Takého syna by som nikdy nechcela mať.“ V hlave som mala tisíc otáznikov. Prečo? Čo spravil? Nechápala som tomu. „Strašné chlapčisko! Neviem čo robí na slobode.“ To ma úplne dorazilo. Na slobode? Čo by mal byť niekde inde? O čo tu ide? „Prečo by nemal byť na slobode?“ Bola som čoraz zvedavejšia. „Veci čo on povyvádzal, niečo strašné...“ Odmlčala sa no po chvíli znova pokračovala. „Posledné dievča, ktoré s ním chodilo, skončilo na psychiatrii. Len ťažko sa dostala z toho, čo jej narozprával. Bola naivná a uverila mu každé slovo. Nahovoril ju na samovraždu. Spravila by to, keby ju kamarátka nezastavila.“ Zahľadela som sa na svoje kolená a rozmýšľala, či to môže byť pravda. Anne pokračovala. „Pred nedávnom mal problémy s drogami. Zavreli by ho aj do vezenia, no jeho otcovi sa podarilo to nejako vybaviť. Doteraz nikto nevie, ako to dokázal.“ Toto ma už dostalo úplne. Neverím tomu. Taký skvelý chlapec by predsa nemohol spraviť niečo také. Určite je to len nafúknuté. Ani zaspať sa mi nedalo, tak som si len pustila do slúchadiel hudbu a celý let som nad tými slovami rozmýšľala, no keď som sa znova pozrela na toho chlapca, vedela som, že je to hlúposť.

Po necelých dvoch hodinách letu sme konečne pristáli. S Anne sme sa už tešili, kedy budeme stáť znova na pevnej zemi. Ešte sme prešli cez letiskovú kontrolu a tam nám už mal čakať niekto, kto nás odvezie do hotela. Lucas išiel hneď za nami. Anne sa na neho občas škaredo pozrela a nechcela s ním nič mať. Prišlo mi to divné, no nemohla som nás prezradiť. Na chvíľu som sa otočila, a hľadala ho. Stál stále pri tej kontrole. Asi sa im niečo nepozdávalo, tak ho poriadne prehľadali. Vtom sa stalo niečo neočakávané. Jeden strážnik zrazu začal kričať niečo do vysielačky. Hovoril francúzsky, tak som mu nerozumela, no nebolo to nič dobré. Druhý, čo pri ňom stál, mu okamžite chytil ruky za chrbtom a spútal ich. V hale zrazu nastalo ticho. Všetci ľudia sa snažili zistiť, čo sa deje a predierali sa dopredu. Ja som s Anne bola priamo pred ním a hľadela som mu do očí. On ani na chvíľu neodoprel zrak z tých mojich. Pozeral sa na mňa a v očiach som mu videla previnenie. Bolo to hrozné. Hneď som vedela o čo ide. Strážnikovi som v ruke uvidela malé vrecko s bielym práškom. V tej chvíli akoby sa celý svet zastavil a boli sme tam iba my dvaja. Stále sme sa pozerali jeden druhému do očí a čakali, čo sa stane. Nedokázala som zastaviť moje sklamanie a bolesť. Z oka sa mi vykotúľala jedna slza a po nej hneď druhá. Okamžite som sa otočila Anne chrbtom a hľadala niečo v kabelke. Potom som sa znova pozrela smerom k Lucasovi. Už pri ňom bolo ďalších päť mužov v uniforme a ťahali ho niekam preč. Stále ma prebodával pohľadom. Aj na jeho líci som zazrela slzu. Na jeho perách som už len uvidela, ako vyslovil slovo sorry. To už ho strážnici strhli a ťahali stále ďalej a ďalej. Mala som pocit, že sa neudržím na nohách. Chcela som všetko rozhádzať. Ako mi to mohol spraviť! A ja som mu na všetko naletela. Čo by sa stalo, ak by ho nechytili? Čo by mi urobil? Som taká hlúpa! 

Anne som len poza plece povedala, že musím ísť na toalety, a bežala som čo najrýchlejšie skryť sa pred svetom. Zavrela som sa do kabínky, sadla si na toaletu a rukami som si podložila hlavu. Nechala som si slzy stekať po lícach. Nedokázala som sa sústrediť a triezvo premýšľať nad tým, čo sa stalo. Nevedela som čo spraviť. Jedine sa tváriť, akoby sa nič nestalo a ospravedlniť sa chlapcom za moje správanie v posledných dňoch. Po pár minútach som sa pozviechala, vyšla z kabínky a oprela sa o umývadlá. Zahľadela som sa do zrkadla a v rýchlosti som sa snažila zakryť všetky pozostatky po mojich emóciách. Vyletela som smerom do haly a hľadala Anne. Chvíľu som sa rozhliadala a potom som ju uvidela. Ju a Harryho. Ten hneď ako ma zbadal, začal sa usmievať od ucha k uchu. Prišla som k nemu a hneď ho objala. Poriadne silno. Bol prekvapený, a bolo to na ňom poznať. V tej chvíli som jednoducho potrebovala niekoho objať a on sa nebránil.
Nasadli sme do Harryho auta a on nás zaviezol do hotela. Tam nás už čakali. Privítala som sa s nimi. Niall mi hneď zobral batožinu a ja som ho nasledovala do svojej izby. Konečne miesto, na ktorom môžem byť sama a usporiadať si myšlienky. No Niall ma hneď dostal do reality a začal hovoriť, čo všetko treba spraviť. Keď dohovoril, pozrel sa na mňa. „Lili? Čo ti je?“ „Nič. Malo by mi niečo byť?“ „Predo mnou to nezakryješ. Poznám ťa dobre a vidím ti to v očiach. Veď ma vôbec nepočúvaš.“ Zrak som hneď odvrátila smerom k svojim veciam. Niall sa priblížil, chytil ma za ruku a sadli sme si na posteľ. Povedala som mu všetko. Nedokázala som to v sebe udržať a Niall je aj tak jediný, ktorému by som niečo také povedala. Keď som dohovorila, ostal trochu v šoku a nič nehovoril. Len ma objal. Ja som sa rozplakala ešte viac. „Vedel som, že je za tým chlapec, ale nikdy ma nenapadlo, že henten. Je to moja vina. Mal som ťa hneď zastaviť.“ „Nie, veď si to nemal odkiaľ vedieť. Som rada, že sa to skončilo, a že som ti to mohla povedať.“ Odtiahli sme sa od seba. Niall sa na mňa stále pozeral. Ja som zatiaľ prezerala svoju dlaň. Po chvíľke som ju stlačila do päste. Niall mi ju vzal a otvoril. Mala som tam srdce, ktoré mi tam Lucas perom nakreslil pred odletom. Pozrel sa znova na mňa a utrel mi ďalšiu slzu, ktorá mi stekala po tvári. „Ono to prejde.“ Usmial sa a čupol si predo mňa. „Myslím že, teraz chceš byť sama. Keď budeš chcieť, tak za nami príď.“ Ja som súhlasila a pozrela sa na Nialla, ktorý už odchádzal. Jemne zavrel dvere a ja som ostala sama, len so svojimi myšlienkami. 

14:30

Už som sa musela konečne vzchopiť. Veď je predsa deň pred svadbou a určite je veľa toho, čo treba nachystať. Mali sme celé poschodie hotela len pre seba. Je to jedna z výhod, byť niekde so slávnymi chlapcami. Hneď som všetkých našla a priadla sa k nim. Akurát si rozdeľovali úlohy, kto čo spraví. Rodičia mali pripraviť izby hosťom, ktorí prídu, Mišo s Gemmou išli skontrolovať sálu a my zvyšný traja sme mali pripraviť rozlúčku so slobodou. Lepšie to ani byť nemohlo. Harryho autom sme išli rovno do obchodu. Myslím že netreba dodávať nič viac k tomu, keď poviem, že sme nákup ledva vmestili do auta. Všade samé chypsy, tyčinky, keksy, vody a veľa ďalšieho, čo by sa hodilo na párty. Prišli sme späť na hotel a v najväčšej miestnosti, akú sme našli, sme všetko pripravili. Bolo to niečo podobné ako vtedy u nás doma, keď mali chalani odísť. Mali sme to rýchlo pripravené, tak sme sa rozhodli, že Gemme a Mišovi spravíme malé prekvapenie.